Napríklad príslovia a porekadlá:

• v zdravom tele, zdravý duch... (ochorieť a vyzdravieť môže len pominuteľné, t.j. telo a psychika. T.j. duch je tu vnímaný ako psychika, nie ako večné Ja)
• zdes ruskij duch, zdes rusoj pachnet ; podobne aj kolektívna atmosféra na nejakom mieste sa označuje ako duch... "Vládol tam duch spolupatričnosti a ľudskosti" (toto je narážka na prítomnosť egregorov, čo je nie individuálny ale kolektívny duch, t.j. kolektívna psychika, t.j. jemnohmotný útvar, nie večné nehmotné JA).

Na druhú stranu, čo sa týka kresťanstva, tak to používa pojem "duša" naopak... "Upísať dušu diablovi" - kšeftovať možno len s materiálnymi vecami, kšeftovať s nemateriálnym večným JA nie je možné. Božia iskra - to čo z Boha vyjde sa doň aj vráti. Božia iskra patrí jedine Bohu, s tým sa obchodovať nedá... Ale obchodovať s materiálnymi pominuteľnými vecami sa dá... Psychika je ako jemnohmotná košeľa... Ak ju JA opustí, tak z nej odíde život, zostane len "hologram", duch-biorobot bez živého vedomia.
Korán hovorí, že duch vzniká z ohňa (anjeli mali byť vytvorení z ohňa), a tak je pochopiteľné, že sa nakoniec aj do ohňa vracia na recykláciu. Tak ako telo sa rodí z minerálov zeme a nakoniec sa v zemi recykluje. Preto zrejme je aj tá kresťanská predstava, že duše čaká pekelný oheň. Recyklácia. Lenže v kresťanstve sa pod dušou v zamlčaní myslí duch, t.j. psychika, nie večné JA. A bežný človek tak ďaleko nedovidí, ale stotožňuje sa so svojim telom (materialisti) a v lepšom prípade aj s psychikou (veriaci v posmrtný život). Preto kresťanské hrozby o pekle berie vážne. Lenže v ohni sa recyklujú už mŕtve veci bez vedomia. Večné JA v nich už nie je. Vnímanie, život, v nich už nie je... To je už niekde inde.