Ešteže nemám dcéru ale dvoch synov. Byť ženou je nesmierne nevďačná úloha z každej strany. Ja už to dáko doklepem, ale som rada, že toto po mne nemusí prevziať moja línia. Asi sme si ako ženy v rodine vytrpeli dosť a za odmenu sme dostali už len synov .
A som za nich nesmierne vďačná, lebo sú to jediní muži v mojom živote. Otec sa o mňa nikdy nezaujímal, otčím fyzicky a psychicky týral, manžel chcel ostať večným dieťaťom bez povinností. Chvála Bohu, že som schopná sa o seba postarať sama, a je mi úplne jedno, čo si o mne bude myslieť miestne mužské osadenstvo. Chlieb mi nikto z nich nekúpi.
Nezávidím budúcim generáciam matiek.... Vôbec...

Len na zamyslenie, čo s tými ženami, ktoré sú naozaj inteligentné a múdre a aj talentované (a že ich je naozaj hodne) --- čo s nimi spravíme? Sú spoločensky nehodnotné, pretože ich neuspokojuje len rodenie deti a manžel, ale aj iné odbory? Budeme ich páliť na hranici zasa?

Presvedčenie niektorých mužov, že úplne každá žena túži len po tom, aby sa mohla starať o deti, muža a domácnosť mňa fascinuje .

Aj ženy majú svoje sny, radosti a ciele, chcú veľa vedieť a veľa sa učiť a tvoriť. Pre mňa je to podstata mojej duše. Keby mi niekto zviazal moje krídla a dal na nich reťaz, tak ma to duševne zabije. Budem mechanicky na nej, budem robiť, čo mi prikážu, ale nebudem to ja.... Ja žena!