Páčila sa mi jedna analógia s rozprávkou o zlatej rybke.

Hlavné postavy sú tam starček rybár, nespokojná starena, zlatá rybka a more.
More je obrovský stvorený vesmír a zlatá rybka je Boh. Rybár je duša, ktorá hádže sieť do mora, a snaží sa uloviť kontakt s Bohom. Keď sa mu to podarilo, tak "rybka" mu sľúbila splniť niekoľko želaní. Ale rybár-duša nevedel, čo by si mal priať, tak sa šiel spýtať stareny. Starena je "falošné ego", t.j. materiálna osobnosť človeka, jeho psychika s negatívnymi sklonmi a žiadostivosťou. Duša, ktorá sa tu narodila, sa stotožňuje jak s telom, tak s týmto falošným egom (svojou psychikou, osobnosťou, ktorú dostala v tomto živote. Hovorí si: toto som ja, toto tela a tento duch/osobnosť). No a starena chcela najprv nové koryto, t.j. materiálnu vec. Nemala duchovné, ale materiálne želanie. Takto pokračovali aj ostatné želania, kde hľadala uspokojenie v materiálnom statuse. A skončilo to tým, že si želala byť "vládkyňou morí a aby jej zlatá rybka robila poskoka". T.j. chcela vládnuť celému vesmíru, byť Bohom, a aby jej reálny Boh robil poskoka...
Vtedy to dopadlo tak, že všetky splnené želania zmizli, a starček so starenou zostali s deravým korytom, tak ako na samotnom začiatku. T.j. duša hľadá Boha, ale vďaka stotožňovaniu sa s vlastnou psychikou, osobnosťou, ktorá je vrastená do matérie a nevie sa od nej odtrhnú, premrhá všetky chvíle, keď je v reálnom kontakte s Bohom, a miesto múdrych duchovných želaní si želá úplne materiálne alebo egoistické sprostosti.