Aj naši predkovia v rámci krátkych foriem ľudovej slovesnosti sa činili:
Kto mlčí, ten svedčí.
Pomaly ďalej zájdeš.
/príslovia/

Trošku som si zaspomínala na literatúru, tam nájdete priehrštia:

O láske neláskavej /názov básnickej zbierky E. B. Lukáča/

"Odzadu plameň čierny ako rieka tečie," /J. Kráľ - Zakliata panna vo Váhu a divný Janko/
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/171/Kral_Zakliata-panna-vo-Vahu-a-divny-Janko/1

Štefan Moravčík isto nezaostáva, ten sa jašil všelilenčím.
Miroslav Válek, Štefan Žáry, ...

Okrem oxymoronov sa dá hrať s jazykom kdejako.

Na prvý pohľad /a aj počutie/ je zrejmá hra s písmenkami - aliterácia - opakovanie rovnakej hlásky alebo skupiny hlások na začiatku slov idúcich po sebe vo verši, vo vete. Neobmedzuje sa len na poéziu.

Potápača priťahujú pramene mora /novela Jána Johanidesa sfilmovaná ako "322"/

"Duní Dunaj a luna za lunou sa valí" /treba autora a názov?/

Nedávno som sa dostala k básni Milan Rúfusa /vyšla v zbierke Ako stopy v snehu, 2009/.
Nedá sa mi nepodeliť sa:

Človeče ...

Však si len trápne prostučký
pri svojom mocovode:

Arcivrah viaže vraha do slučky
a reční o slobode.

Ten ručník na tvár Kristapána,
kto tu už kedy utká ...

Demokracia? Vo dne panna
a potme prostitútka.

Ďalej sa vinie
s jazvou po meči
človečia cesta krvou poznačená.

Demokracia. Omyl človečí?
Alebo človek na viac ozaj nemá?

... a spomenula som si na náhodné, zriedkavé, mimoriadne, príležitostné slová - okazionalizmy.
Tie sa vyskytujú aj v bežnej reči, napr. pri skomoleninách malých detí /farbičky zamenia za "kresličky"/, v textoch populárnych piesní či v bežnej reči, keď sa rozprávame s nejakým hravým "amatérskym lingvistom - výmyselníkom", no nevyskytujú sa v slovníkoch. Sú to individuálne autorské slová vytvorené zväčša na 1 použitie.

A naspäť k oxymoronom.