@dum povedal/-a: Nie je však garantovaný všetkým. Entita si to môže aj nezvoliť.

Lenže tu je problém v tom, že entita v matérii nie je sama sebou, preto sa nemôže slobodne sama za seba (ako za dušu, ktorá kedysi stála slobodná pred Bohom) rozhodovať (V matérii je spútaná mentalitou faločného ega, t.j. nerozhoduje sa za seba ako dušu, ale za virtuálnu postavičku Janka Hraška). V matérii prežíva scenáre napísané vo "falošných egách". Sama sebou je iba vtedy, keď je bez tela (hrubého aj jemného). Vezmi si to tak. Ak sa duša rozhodla vstúpiť do matérie, myslíš že by si želala tam uviaznuť a už nikdy nevidieť Boha? Ak áno, potom by to bola jej slobodná voľba, ale neverím, že by si duša niečo také želala, lebo verím, že duša je čistá... Veď je to kúsok Božieho vedomia, a Boh sa nebude chcieť odlučovať sám od seba a slúžiť zlu.
Scenáre každého jedného falošného ega nepíše duša, ale tvorca materiálneho sveta. Tie scenáre sú vzájomne prepojené ako mnohorozmerná krížovka. Perfektne do seba zapadajú, majú svoju časovú líniu od začiatku do konca, a aj tým je garantované, že ťa sled reinkarnácii prenesie materiálnymi životmi ako ten vozík v zábavnom parku, ktorý vezie návštevníkov cez strašidelný dom.
Jediné, čo treba, je brať život vážne a zodpovedne. Počúvať svedomie a makať na sebe. Lebo ignoráciou, lenivosťou a pasivitou si exkurziu iba predlžujeme.
Skrátka, život za životom v matérii je ako počítačová hra, ktorá sa dá prejsť iba tak, že absolvuješ všetky levely. No kým počitačový hráč nemá fyzickú spätnú väzbu, hra nemá vplyv na jeho zmysly a emocie, tak v živote tá spätná väzba je. A život je tak nastavený, že v určitom momente ti pripomenie, že tento svet nie je určený k tomu, aby si to tu duša užívala. Pôžitky sú tu len dočasné a draho sa za ne platí, najmä ak sa niekto za nimi pachtí. Takže práve tie kopance v nižších svetoch človeku pripomenú, že tu nie je pre zábavu, a keďže trpieť nechce nikto, tak začne hľadať cestu von. Je to ako škola, kde nikto nebude prepadať do nekonečna. Človek nemôže byť večný študent. Musí okúsiť aj život a zodpovednosť.

Predstav si že herec v divadle hraje nejakú hru, a v jeho scenári je systémová chyba, že divadelná hra sa nekončí a divadelná postava ostáva na javisku a niečo tam bľaboce. Tak takýto scenár by spečatil osud hercovi, a bola by to chyba nie herca ale scenáristu. Bol by to podraz na herca. Paradoxne existujú herci, ktorí nevystúpili zo svojej postavy a preskočilo im z toho. Ale Boh nie je babrák a slová: "Boh sa nemýli. Všetky veci sa dejú najlepším možným spôsobom vzhľadom na aktuálnu mravnosť všetkých zúčastených" - majú svoj hlboký zmysel.
Ak si duša pred vstupom do materiálneho sveta, kým sa rozhodovala úplne slobodne, želala vrátiť sa k Bohu, tak má určite od Boha garanciu, že sa vráti.

Ak je každá duša živá, potom všetky živé bytosti v objektívnej realite sú bratia a sestry. Ak by nemali všetky bytosti ešte pred vstupom do matérie garantovaný návrat, potom by som nemohol dôverovať Bohu, a nemohol by som byť štastný po návrate k Bohu, ak by som vedel, že v matérii niekto uviazne... Nemohol by som v kľude odísť z tohto materiálneho sveta k Bohu, ak by som vedel, že osud mojich milovaných nie je v Božích rukách a raz sa znova stretneme. A to nehovorím o ich tele, ale o ich duši. A práve táto koncepcia garantovaného návratu upevňuje moju dôveru k Bohu. Na druhú stranu, keď vieš, že aj v zlých ľuďoch je duša, ktorá je sama osebe čistá a vznešená, ale to zlo vykonáva ich falošné ego, tak sa dá na to pozerať novým pohľadom. Duša je vždy nevinná. Vinné je ego, osobnosť, s ktorou sa duša ako divák v tele zžila. Lenže s tým sa dá súcitiť, pretože zlých ľudí čaká ešte dlhá cesta plná utrpenia, kým začnú hľadať a praktikovať dobro.