Krvavé sonety

*

A národ oboril sa na národ

s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.

Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá:

zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,

kde bleskom kmitla hrozná Astarot.[2]

A jak v žne postať zbožia líha zrelá

pod kosou, radom váľajú sa telá;

v cveng šabieľ špľachce čerstvej krvi brod…

Tak vo víchrici totej ukrutenstva,

nímž ani tiger dravšie nezúri,

zapadá nie zvlek:[3] výkvet človečenstva,

života radosť smrtnej do chmúry,

v prach purpur všeľudského dôstojenstva,

v sutiny jasný palác kultúry!…

*

— Ó, vráť sa skoro, mieru milený!

zavítaj s ratolesťou olivovou

a buď nám zdravím, veselím i chôvou,

v snažení ostňom, kovom v rameni!

Zášť — fakľu sváru — medzi plemeny

zdus! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,

sirôtky, s rodičmi, čo nad synovou

oporou v hrobe kvília zlomení.

Sceľ jazvy; úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý…

Pod svoje nás zajm’, húfy vodcovstvo,

veď k cieľom, plným dobrých predsavzatí:

to bude triumf! zo zdôb radosť, ó!

za zdatnosť v borbe — práce na postati…

Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!

*

https://zlatyfond.sme.sk/dielo/112/Orszagh-Hviezdoslav_Krvave-sonety/1#ixzz8Cdum5cf2