13.3.1939

Stretnutie Jozefa Tisa s Adolfom Hitlerom v Berlíne

Udalosti 7. - 14. marca

7. marca počas návštevy u Tisa Arthur Seyß-Inquart vyhlásil, že Hitler sa rozhodol "rozbiť" Česko-Slovensko. Podľa Seyß-Inquarta by Slovensko malo využiť "jedinečnú príležitosť a okamžite vyhlásiť nezávislosť". Tiso však trval na tom, že o samostatnosť sa treba usilovať mierovou cestou a v danom čase, a tak Seyß-Inquart opäť odišiel[53].

Po obsadení Slovenska českými vojskami 9. marca 1939 (Homolov puč) ho ústredná vláda v Prahe zosadila. Novou hlavou slovenskej vlády sa 11. marca stal Karol Sidor. Hitler teraz poslal k Sidorovi a Tisovi vysokých úradníkov ministerstva zahraničných vecí, aby ich získal v prospech slovenskej nezávislosti. Obaja to však odmietli[54].

Po Tisovom zosadení sa 10. marca stretol s Tisom nemecký agent Edmund Veesenmayer, aby ho presvedčil, aby poslal führerovi telegrafickú žiadosť o pomoc. Tiso však odmietol a naďalej sa držal koncepcie mierovej a evolučnej samostatnosti Slovenska[55]. Toto odmietnutie neskôr Tiso v súkromí vysvetľoval odôvodnením, že keď sem raz prídu Nemci, nebudeme sa ich môcť ľahko zbaviť[56].

Nemecká ríšska vláda vnímala vývoj na Slovensku so znepokojením. Sidor sa odmietol podriadiť nemeckým plánom o čo najrýchlejšie vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Tiso sa tiež prejavil ako neprístupný[55].

Ferdinand Ďurčanský na podnet Berlína naliehavo napísal Tisovi, že Česko-Slovenská republika bude v každom prípade zničená a že Bratislava sa musí postaviť na stranu Nemcov, aby neurazila Nemecko. V opačnom prípade sa dalo očakávať, že Maďarsko obsadí Slovensko. Krátko nato bol Tiso oficiálne pozvaný agentmi SD do Berlína na stretnutie s Hitlerom[57]

Tiso spočiatku váhal a pozvanie prijal až po tom, čo získal súhlas slovenského kabinetu Karola Sidora, predsedníctva snemu a straníckeho vedenia. Tiso však nebol oprávnený vyhlasovať záväzné záväzky[58].

Dňa 13. marca boli Tiso a Ferdinand Ďurčanský prijatí s plnými vojenskými poctami a okamžite odvezení k nemeckému ministrovi zahraničných vecí Joachimovi von Ribbentropovi a potom k Hitlerovi. Tisovi bolo povedané, že Nemecko v každom prípade rozbije Československú republiku, ale že Slovensko môže predtým vyhlásiť nezávislosť podporovanú a garantovanú Treťou ríšou. Podľa Hitlera by sa to však muselo stať rýchlosťou okamžite. V opačnom prípade by bolo Slovensko rozdelené medzi Maďarsko a Poľsko. Tisov argument, že Slovensko nie je dostatočne pripravené na samostatnosť, Hitlera a von Ribbentropa nenadchol. Tiso nakoniec ustúpil, ale vyhlásil, že nemá právomoc vyhlásiť samostatnosť. Mohol tak urobiť len slovenský snem. Von Ribbentrop potom vydal ultimátum, že slovenský parlament musí vyhlásiť nezávislosť do 14. marca do 12.00 hod. V opačnom prípade by Nemecko stratilo záujem o ďalší vývoj Slovenska[58].

Ešte v Berlíne Tiso požiadal, aby bol slovenský snem v súlade so zákonmi zvolaný na nasledujúci deň do Prahy. Po informovaní Bratislavy odišiel s Ďurčanským po polnoci z Berlína, aby na druhý deň ráno včas dorazil na Slovensko. Tiso informoval premiéra Sidora a jeho kabinet krátko pred dôverným zasadaním parlamentu[59].

Sidor bol prvým rečníkom, ktorý po stručnom opise udalostí od 9. marca oznámil svoju demisiu. Tiso sa potom ujal rečníckeho pultu a informoval o svojich rozhovoroch s Ribbentropom a Hitlerom. Nenechal nikoho na pochybách, že Slovensko môže pred maďarskou okupáciou zachrániť len vyhlásenie nezávislosti. Po krátkej prestávke zasadnutia sa hlasovalo bez predchádzajúcej rozpravy. O 12.07 hod. bola potom jednomyseľne vyhlásená nezávislosť Slovenska. Vtedajší predseda slovenského parlamentu Martin Sokol komentoval hlasovanie takto:

"Hlasovanie bolo jednohlasné: Slovenský parlament nerozhodol, či je za ďalšiu existenciu Česko-Slovenskej republiky alebo nie. Rozhodol o tom už Adolf Hitler. Otázka, o ktorej sme mali rozhodnúť, bola, či sa má Slovensko pripojiť k Maďarsku, alebo či má byť zachované ako celok a vytvoriť samostatný štát. A odpoveďou slovenských poslancov na túto otázku mohlo byť len vyhlásenie Slovenského štátu. Zo sympatií alebo solidarity s Čechmi sme nemohli spáchať národnú samovraždu, ale museli sme z danej situácie vyvodiť také politické dôsledky, ktoré podľa nášho názoru najlepšie zodpovedali záujmom slovenského národa."[60]

Poznámky:

53 ^ Igor-Philip Matic: Edmund Veesenmayer: agent a diplomat národnosocialistickej expanzívnej politiky. In: Zväzok 114 Juhovýchodné európske štúdie. Oldenburg Wissenschaftsverlag, 2002, ISBN 3-486-56677-6, s. 69 ž.

54 * Martin Lacko: Slovenská republika 1939-1945: Perfekt/Ústav pamäti národa, Bratislava 2008, S. 31-32.

55. 1 a b Igor-Philip Matic: Edmund Veesenmayer: Agent a diplomat národnosocialistickej expanzívnej politiky. In: Zväzok 114. Juhovýchodné európske štúdie. Oldenburg Wissenschaftsverlag, 2002, ISBN 3-486-56677-6, s. 72 ž.

56. ^ www.sho.sk, Vyhliadky vzniku prvej SR. Pravda oslobodzuje, vyhľadané 2. júna 2011 (online) c (stránka už nie je dostupná, založená v marci 2018. vyhľadávanie vo webovom archíve ()

57. ^ Edmund Veesenmayer - Autor: Igor-Philip Matié, s. 75 (online)

58. 4 a b c Igor Filip Matié: Edmund Veesenmayer: agent a diplomat národnosocialistickej expanzívnej politiky. In: 114. zväzok zborníka Juhovýchodné európske štúdie. Oldenburg Wissenschaftsverlag, 2002, ISBN 3-486-56677-6, s. 76¿.

59. 1 a b Igor-Philip Matic: Edmund Veesenmayer: Agent und Diplomat der nationalsozialistischen Expansionspolitik. In: Zväzok 114 Juhovýchodné európske štúdie. Oldenbourg Wissenschaftsverlag, 2002, ISBN 3-486-56677-6, s. 77¿.

60 ^ Ludwig Richter, Alfrun Kliems: Slowakische Kultur und Literatur im Selbst- und Fremdverständnis: Ludwig Richter zum 70. Geburtstag,

In: Zväzok 22 Forschungen zur Geschichte und Kultur des östlichen Mitteleuropa, Franz Steiner Verlag, 2005, s. 36 L

Zdroj: