Epochálne zlomy sú často úplne nenápadné, bez oblakov dymu, bumstara a triumfálnych hymien, ktoré sa aj po desaťročiach nostalgicky spievajú v jubilejnom zbore na počesť hrdinov minulosti. Namiesto toho sa väčšinou nič prevratné nedeje a to, že sa vôbec niečo stalo a že sa predsa len nejako prepadla zem, si uvedomíte až vtedy, keď jedného dňa stojíte pred zničeným chrámom, nápisom alebo sochou a netušíte, čo veci na nich vyobrazené majú znamenať.

Vezmite si napríklad starovekú Rímsku ríšu: nie všetko sa v obrovskom hurikáne rozvratu zo dňa na deň zrútilo do priepasti, aby ho nahradila nová, žiarivá štruktúra sveta. Milióny ľudí na celom kontinente nečakali na veľký prevrat, kým by zúfalý cisár na svojom veliteľskom poste bojoval do posledného dychu proti boľševizmu - alebo vtedy aktuálnej variácii veľkého svetového sprisahania - a v boji zahynul.

Stalo sa to, že v jednej periférnej provincii - a potom v jednej za druhou - ľudia stratili záujem. Vyhodili bezcenné cínové peniaze - a tým vytvorili fascinujúce hádanky pre neskorších archeológov -, ignorovali povinnosť platiť tribút, opustili rozpadajúce sa posádkové mestá, kde už aj tak nič nefungovalo, a zamerali sa na príjemnejšie veci. To isté urobili aj legionári, ktorí tam boli umiestnení kvôli kolonizácii, vyzliekli si brnenie, naučili sa miestny jazyk, stali sa z nich poľnohospodári a poctivo sa živili a v istom momente už nikto netušil, čo je to za čudného cisára, ktorý sídli v čudnom meste vzdialenom stovky tisíc kilometrov, uctieva čudných bohov a údajne velí ríši. Zostalo stáť len niekoľko chrámov a sôch, ktoré chátrali a nikto si ich nevšímal, iba ak občas vylomil jeden či dva kamene, ktoré sa dali použiť na nový kuchynský sporák alebo ako podstavce pre niečo užitočné.

--

Z článku

https://www.manova.news/artikel/der-schleichende-epochenwechsel