Túžba a úsilie ľudí o podmanenie prírody idú "ruka v ruke" s poznaním a zvyšujúcou sa vzdelanosťou civilizácie. Krutý veľrybársky biznis 19. storočia, ktorý sa pričinil takmer o vyhynutie jedného z najdominantnejších živočíšnych druhov na planéte, len dokresľuje vyššie napísane. Náš hlad nie je len dočasným prejavom poblúznenia, ale prejavom skutočnej vnútornej potreby, potreby rásť, expandovať, budovať. Ktokoľvek sa snaží o opak motá sa v bludnom kruhu deštrukcie, rozvratu, strachu o stratu. Vegetácia /rastlinná ríša/ je základným stavebným kameňom /koreňom/ prostredia, v ktorom uplatňujeme svoju potrebu sebarealizácie /záhrada - záhradník/, odhliadnuc od čisto našich výmyslov - nezmyslov, je to hmatateľný dôkaz usporiadania hierarchických štruktúr. Naša snaha budovaním niečoho nového/výnimočného, jedinečného/, i keď vzišlého z prírodných zdrojov, je v konečnom dôsledku "antagonická" voči prírode, ako ucelenému živému organizmu. Príkladom sú civilizácie, ktoré tu boli pred nami a zanechali nám dôkaz existencie v koexistencii s prírodou /rôzne starobylé stavby, postavené síce "neznámou technológiou", zato však používajúc prírodne materiály, minimálne snaha o napodobeninu - polygonálne stavby/.

Rastlina, ako taká, je živým organizmom žijúcim v dvoch rozdielnych prostrediach /pod tlakom, v temnom prostredí zeme, pôdy - koreň a v ľahkom, vzdušnom, presvetlenom prostredí - kmeň, koruna/. V ľudskom tele je tma, naše vedomie a myseľ pracuje pod vplyvom svetla. Z pohľadu rastliny sme nástroj, ktorým je možné, buď rastlinu zasadiť alebo vytrhnúť - vyrezať. V dnešnej "atómovej dobe" je problém voľba, nie potreba. Všetko dobré.