Nejako mi nedá to EGO od @Atom. Síce nepoužívam skoro vôbec to slovo, ale myšlienka, že to slovo je mylné, imitačno provokačné, je pre mňa nová. Keď sa nad tým tak zamýšľam, tak čo je EGO? Ako slovo, nie je nášho pôvodu. Je to slovo cudzie. Ľudia ho používajú v spojení jeho EGO, moje EGO, tvoje EGO. Takže logicky človeku z toho vyplýva, že je to nejaký jeho majetok, či už informačný alebo fyzický, pretože sa to privlastňuje. Vzniká predstava, že to je niečo mimo človeka. Existuje jedinec a jeho EGO. Hovoria - človek musí bojovať so svojím EGOm. Stále akoby to bolo niečo mimo nás, niečo nám škodiace. Skrýva sa tým podstata samotného problému menom EGO. Lebo "ego" to je človek samotný, to nie je nič mimo neho. Skrývaním podstaty, sa aktálna nutnosť meniť sa skryje za akýsi neznámi pojem EGO. A ako sa s tým "egom" máme vysporiadať? Azda ho máme biť? Alebo predať? Lebo ako som napísal, EGO je akoby niečo mimo nás. Tak čo je mimo nás sa dá zničiť. Celkovo začínam chápať tú koncepciu EGA ako slova zakrývajúceho podstatu a brániaceho vývoju človeka. Keď poviem kamarátovi, nevidíš cez svoje ego, tak na mňa kývne rukou. Ani on poriadne nevie čo je to ego, môže sa za tým skrývať čokoľvek, ako potom má vedieť čo mu vyčítam a čo má na sebe zmeniť? No nevie ... Ale keď poviem kamarátovi, "Nevieš si nájsť čas na pivo so nnou a s inými, furt uprednostňuješ svoje potreby pred svojím blížnym ..." tak dotyčný už začína tušiť, že niečo nie je s ním dobre a začne o tom rozmýšľať. Rozmýšľaním možno príde k zmene ... možno nie. Ale vynechaním slova EGO z konverzácie sa konverzácia stala oveľa prínosnejšou.