Je zaujímavé, že Freud a Jung s obľubou tvorili nové pojmy z latinčiny: Ego (Ja), Animus, Anima (duch, duša).
Egocentrizmus, t.j. vlaste Ja-centrizmus, čo je vlastne pravdivý opis toho, že človek je príliš zahľadený do seba, že miera jeho lásky k sebe je abnormálna v porovnaní s láskou k iným. Nie je tam rovnováha.
Duša a falošné Ego nie je to isté. Duša je skutočné JA, ale naša psychika (falošné ego), je niečo celkom iné. Duša je stále rovnaká, o tom, aké má charakterové vlastnosti, momentálne v tomto živote nemáme potuchu, ale táto duša v každom živote prijíma rôzne psychiky, rôzne charaktery. Ako herec vstupuje vždy do novej role, do nového falošného ega, kde plní svoju misiu.

Čo sa týka budhizmu, a ich snahy o dosiahnutie ničoty, tak mi to evokuje tvrdý tréning v snahe pripraviť sa na neexistenciu. Ak by po smrti neexistovalo už absolútne nič, len hluchota a temnota, bezvedomie, tak snaha o nirvánu (ničotu) mi evokuje nacvičovanie si už na zemi tejto neexistencie, totálnej smrti. Podľa mňa vybrali veľmi nešťastne termín "ničota". Myslím, že je veľmi zavádzajúci.

Vo všetkých náboženstvách sa pripravujú na nejakú formu budúceho života. Ale v budhizme sa snažia o totálnu neexistenciu. Aspoň z ich terminológie sa tak dá usúdiť.

To už viacej sa mi páči termín "absolútna jednota", singularita. Ale všetky tieto úvahy, či už ide o ničotu, singularitu a pod, smerujú k "staniu sa Bohom". Rozpusteniu sa v zdroji. Čo by znamenalo koniec vlastnej individuality, vlastného vedomia. Ostalo by len jedno jediné vedomie. Otázka, či si to želá aj Boh? Veď ak si tvorí miriady individuálnych duší (a dokonca podľa Véd duše nemajú zrod ani skon, ale existovali odjakživa, ako Boh), tak má asi dôvod... Má rád spoločnosť? Je pluralita jeho prirodzenosť?