Poznámka k davoelitarizmu. Podstata komunizmu je: "Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb." Herec nevie nič naozaj užitočné, iba baviť. Preto má mať minimálne ohodnotenie, aj keby mal dopad na miliardy. Že umenie povznáša? No a? Je to práca ako každá iná.

Chirurg zachraňujúci životy, má mať naopak vysoké ohodnotenie, aj keď má dopad na jednotlivcov. Riadiaci pracovník má mať mierne nadpriemerné ohodnotenie, ak je dobrý vedúci. Zohľadňovať sa má užitočnosť a skutočné hodnoty, ale nikto, opakujem nikto nemá mať prehnané ohodnotenie, pretože nikto si ho nezaslúži.

Chirurg sa stal chirurgom, pretože nielen na sebe pracoval, ale mal aj vrodené schopnosti. Má zodpovednosť voči národu, pretože ten mu to umožnil kvalitnými génmi. Má väčšiu zodpovednosť voči národu, pretože mu umožnila vyštudovať a zastávať túto pozíciu. Za to má mať vysoké ohodnotenie a uznanie v spoločnosti. Má to robiť preto, že je to jeho poslaním a nie preto, že chce peniaze a dovolenky od farmafiriem.

Zároveň ten, ktorý nedostal do vienka toľko, aby mohol byť chirurgom, má byť adekvátne ohodnotený. Napríklad upratovačka by nemala mať minimu, pretože jej práca je dôležitá a užitočná. Určite viac ako "práca" zabávača, speváka alebo herca. A ak dobre upratuje, prečo by nemala mať napríklad dojnásobok minima (z tých 3-5)?

Každý, kto neškodí, by mal mať dostatok na to, aby mohol žiť plnohodnotný život. Postavenie systému z hlavy na nohy, napríklad že herec je postavený na koniec spoločnosti, alebo že je obmedzená výška príjmu lekára, aby to nerobil iba kvôli peniazom (dnes majú niektorí súkromní šmejdi desaťtisíce euro, a pritom škodia ľuďom), je len začiatok a samé o sebe to nestačí.

Na to sa ale musí zmeniť zriadenie. Inšpirovať by sme sa mali v tom minulom, v ktorom to v tomto smere fungovalo lepšie ako v tomto.