Čo sa týka stvorenia aj"nekonečného"vesmíru-čo keď je usporiadané a
tvarované v kruhoch,kružniciach. Preto môže byť priestor, čas, stav, položenie či
čokoľvek zvinuté, opätovne rozvinuté a
nanovo usporiadané takým spôsobom, že akýkoľvek bod, pozícia, umiestnenie,
stav,atď., zaberá presne ten istý bod, pozíciu, umiestnenie, stav,
atď., ako akékoľvek iné. Inými slovami, môže sa jednoducho
povedať, že každý taký bod, pozícia, umiestnenie, stav, kondícia, čas, atď.,
je, takpovediac, na dosah ruky. Keď však vo svojom
subjektívnom spôsobe vnímania reality rozviniete túto kružnicu do roviny, náhle
máte z jedného konca na druhý pred sebou ohromujúcu rozsiahlosť, nezmernosť a
nepochopiteľnosť priestoru a času, ktoré si nemožno predstaviť alebo preklenúť
ľudskou mysľou. A to tu hovoríme iba o fyzickom
vesmíre . O čo nepochopiteľnejšia by bola pre subjektívny spôsob
vnímania reality ľudskej mysle povaha a štruktúra
duchovných vesmírov alebo pseudo-vesmírov.
Avšak, dokonca aj z hľadiska astronómov veci nie sú až tak
jednoduché. Ohľadom tejto záležitosti jestvuje medzi nimi veľa polemík. Existuje názor: „Možnože predstava nekonečného vesmíru
naplneného stovkami miliárd rôznych galaxií, hviezd, slnečných sústav a planét je ilúzia. Vesmír by namiesto toho mohol byť
konštruovaný ako obrovská zrkadlová sieň. Medzi najvzdialenejšími galaxiami
vidia ľudia možno zahrnuté prízračné odrazy svojej vlastnej galaxie. To, čo vyzerá
ako vzdialená galaxia, by vlastne mohlo byť svetlo z veľmi mladej verzie Mliečnej
dráhy, ktoré prebehlo 13-miliárdročný kompletný kruh okolo konečného vesmíru.
Namiesto toho, aby obsahoval miliardy a miliardy rôznych galaxií, vesmír by
mohol obsahovať väčšinou fatamorgány, opakované odrazy ďaleko menšieho
počtu galaxií. Tie odrazy by boli dôsledkom svetla pohybujúceho sa po rôznych
dráhach vesmírom v rozličných bodoch histórie galaxie. Preto možno niekde tam
vonku jestvujú dvojníci Mliečnej dráhy, ak však existujú, možno ležia za
horizontom toho, čo budú ľudia vôbec kedy schopní pozorovať.“